Mazury a Podlasie

Prvý deň je čistý prejazd a nemá zmysel nahovárať si niečo iné. Rozumné je zastaviť na noc niekde vo Veľkopoľsku alebo pri Toruni a zvyšok trasy si nechať na ráno. Toruň sa dá večer prejsť a jej gotické staré mesto je presne to pretiahnutie nôh, ktoré po celom dni za volantom potrebujete.

Ráno sa pokračuje na sever k Elbląskemu kanálu, technickej pamiatke, kde lode neprekonávajú výškový rozdiel v komorách, ale vychádzajú po súši na vozíkoch ťahaných po koľajniciach. Svážnicu Buczyniec si obzriete aj z brehu, celý mechanizmus je počas prevádzky krásne vidieť. Noc sa dá stráviť v Elblągu, odkiaľ sa na druhý deň ľahko vyráža na plavbu.

Prevádzkovateľ Żegluga Ostródzko-Elbląska ponúka popri celodennej trase Ostróda–Elbląg aj kratšie varianty, ktoré prejdú práve úsek so svážnicami; cestovný poriadok sa každú sezónu mení, takže si ho overte vopred. Na tento deň si vyberte kratšiu doobedňajšiu plavbu — celodenná trasa zaberie aj s návratom k vozidlu celý deň a na nič ďalšie už čas nezostane. Popoludní sa prechádza na Varmiu do Świętej Lipky, kde sa v pútnickej bazilike hrajú v letnej sezóne niekoľkokrát denne ukážky na barokový organ s pohyblivými figúrami. Večer končíte na brehu jazera Niegocin pri Giżycku.

Giżycko je dopravnou križovatkou Veľkých mazurských jazier: má otočný most cez Łuczański kanál a mohutnú pruskú pevnosť Boyen, ktorou deti rady prejdú. Popoludní sa ponúka zachádzka do Gierłoże k ruinám Vlčieho brlohu, hlavného stanu Adolfa Hitlera, ktorý na sklonku vojny vyhodili do vzduchu ustupujúci Nemci. Späť k jazeru je to len kúsok, takže večer stihnete aj kúpanie.

Mikołajki sú prístavným srdcom Mazúr a najlepšou základňou pre Śniardwy, najväčšie poľské jazero. Plavba loďou cez otvorenú hladinu stojí za to, ale Śniardwy sú nechránená voda a vlny na nich vstávajú rýchlo, takže sa treba riadiť predpoveďou, nie náladou. Podvečer v prístave patrí rybe na tanieri a deťom, ktoré majú kam utiecť.

Rieka Krutynia je jednou z najkrajších kajakových trás v Poľsku a požičovne na nej ponúkajú aj krátke rodinné úseky, takže sa nemusíte upísať na celý deň na vode. Kto radšej chodí pešo, má v Piskom pralese (poľsky Puszcza Piska) značené okruhy lesom a okolo jazier. Je to posledný pomalý deň, kým sa trasa stočí na juhovýchod.

Z Mazúr sa prechádza na Podlasie do Biebrzańskeho národného parku, najväčšieho v Poľsku a zároveň najväčšieho súvislého komplexu mokradí v strednej Európe. Chodí sa po povalových chodníkoch a k vyhliadkovým vežiam, odkiaľ sa pri troche šťastia dajú zazrieť losy. Zásadné varovanie pre máj a jún: bez repelentu a moskytiér v oknách je to tu utrpenie, komárov je naozaj veľa.

Posledný európsky nížinný prales sa navštevuje disciplinovane: do prísnej rezervácie sa smie výhradne s licencovaným sprievodcom, ktorého treba dohodnúť vopred, a skupinu smie viesť len po vyznačenej trase. Stretnutie so zubrom vo voľnej prírode si nikto neobjedná, preto väčšina návštevníkov mieri do Rezerwatu Pokazowego Żubrów, kde sú zvieratá vo výbehoch a vidia ich aj malé deti. Prales susedí s bieloruskou hranicou a prístupnosť trás sa čas od času mení, takže si aktuálny turistický komunikát parku skontrolujte pred odchodom.

Spiatočná cesta z Podlasia je rovnako dlhá ako tá tam, takže sa rozdelí na dva dni s nocľahom niekde okolo Lodže alebo Vroclavi. Ráno posledného dňa potom zostáva pohodová jazda domov. Kto má čas navyše, môže si prvý spiatočný deň skrátiť zastávkou v Tykocine s barokovým kostolom a synagógou.