Piemont, Valle d'Aosta a horské jazerá

Prvý deň je čistý prejazd cez Bavorsko a nemá zmysel ho prikrášľovať. Keď cestu rozdelíte na dve etapy, doraziete k jazerám oddýchnutí namiesto toho, aby ste prvý večer len padli do postele. Nocľah si vyberte v podhorí, kde sa s obytným vozom zaparkuje bez hľadania.

Druhý deň prejdete alpský hrebeň a zídete k severnému cípu Lago di Como už na lombardskej strane. Dolina sa tu otvára doširoka, takže manévrujete podstatne pokojnejšie než v úzkej južnej časti jazera. Popoludnie zostane na prvé kúpanie a prechádzku po brehu.

Pobrežné cesty do Bellagia sú úzke a kľukaté a dlhšie vozidlá v nich trpia — nechajte voz v kempe a preplavte sa trajektom, z Menaggia aj z Varenny chodia celý deň. Bellagio sa šplhá po schodiskách medzi obchodmi a nad hladinou ležia denne otvorené záhrady Villa Melzi. Spiatočná plavba v popoludňajšom svetle je najkrajšia časť dňa.

Dopoludnia sa presuniete na Lago Maggiore, kde je najväčšia ponuka kempov okolo Fondotoce a Baveno. Popoludní vyplávate na Borromejské ostrovy: Isola Bella s barokovým palácom a terasovitými záhradami a Isola dei Pescatori s rybárskou dedinkou. Lode chodia aj z Baveno a z Verbanie, takže sa vyhnete parkovaniu v Strese, ktoré je v sezóne napäté.

Cesta na západ vás vtiahne do doliny Dora Baltea, kde sa po stranách zdvihnú skutočné hory. Popoludnie patrí Aoste — Augustov oblúk, Porta Praetoria a rímske divadlo stoja kúsok od seba v centre. Kempy sú hneď za mestom, takže do historického jadra prídete pešo alebo autobusom.

Celý deň strávite v najstaršom talianskom národnom parku, založenom v roku 1922 kvôli záchrane kozorožca. Z Valnontey vedie pohodlná cesta dolinou proti prúdu a hneď pri dedinke je alpská botanická záhrada Paradisia. Kto chce vyššie, vystúpi k niektorej z chát pod ľadovcom; komu stačí menej, vydrží celý deň pri riečke.

Z Valle d'Aosta sa do Valle dell'Orco nedá prejsť priamo cez hory — cesta cez Nivolet zostala nedokončená, takže sa obchádza cez Ivreu. Prejazd zaberie dopoludnie a popoludní sa už šplháte dolinou Orca k Ceresole Reale. Kemp tu leží vysoko nad morom, takže aj v auguste si prichystajte teplé oblečenie na večer.

Serpentíny nad Ceresole Reale vás vyvezú okolo priehradných jazier Serrù a Agnel až do sedla vo výške 2 612 metrov. V letné nedele sa horný úsek pre autá uzatvára a chodí tam kyvadlový autobus — dá sa ísť aj pešo alebo vyjsť na bicykli a bez áut je hore podstatne krajšie. Posledný úsek cesty býva pre sneh zatvorený zhruba od polovice októbra do polovice mája.

Zjazd z hôr do turínskej roviny je kontrast, na ktorý si človek musí chvíľu zvykať. Mole Antonelliana ukrýva Národné múzeum kinematografie a panoramatický výťah pod kupolu; otvorené býva od deviatej do siedmej, v utorok zatvorené. Historické centrum je zóna s obmedzeným vjazdom, do ktorej sa s obytným vozom aj tak neoplatí púšťať — Turín má metro aj hustú sieť autobusov a z Pianezzy ste v centre za chvíľu.

Vinice Langhe sú zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO a z hrebeňových ciest medzi obcami hneď vidno prečo — najlepší rozhľad je z La Morry, ktorá sedí vysoko nad vinicami Barola. V Barole sídli v hrade Falletti vinárske múzeum WiMu a v jeho pivniciach regionálna enotéka, kde sa dá ochutnávať. Alba je prirodzeným strediskom kraja; biela hľuzovka tu má sezónu až na jeseň, takže v lete sú hlavnou témou víno, lieskové orechy a pomalé večere.

Jedenásty deň je spiatočný prejazd na sever a nemá zmysel ho hnať — po dňoch v horách a vo viniciach sa nikomu nechce domov jedným ťahom. Zamierte pod alpský hrebeň a prenocujte tam; s večerom v podhorí je návrat oveľa znesiteľnejší. Ráno potom zostáva posledná etapa.

Posledný deň je jazda cez Rakúsko a Bavorsko domov; keď vyrazíte skoro, ste v Česku popoludní. Cestou sa hodí zastaviť naposledy na kávu v alpskej doline — po dvanástich dňoch je to lepšia rozlúčka než čerpacia stanica pri diaľnici.